Cesty k sebe

Asi budem extrémista lebo už som extrémne z tohto všetkého unavená. Som extrémne prekvapená z politickej „prekvapenosti“ nad výsledkom volieb. Som extrémne pohadzovaná z jednej polohy súcitného človeka so zmyslom pre spravodlivosť do polohy, kedy mám chuť povedať: „choďte všetci do čerta!“. Bojím sa otvoriť chladničku, či na mňa náhodou nevypadne fotka Mariána Kotlebu, s obavami sa obúvam, či v topánkach nenájdem rozhorčené komentáre na Andreja Kisku. Nuž, každý zázrak trvá dva týždne.

Kým sa tak ale stane, tak extrémne si prejdem cestu vlastným názorom z extrému do extrému. Zistila som totiž, že extrémne nemám rada politickú korektnosť, ktorá nás doviedla tam, kde sme. A to je kde? Nuž, ak máte na mysli tú časť chrbtice, kde končí jej krásne meno, sklamem vás. Podľa mňa nie sme ani tam. Sme niekde úplne inde a myslím, že ani ten bradatý  ujo na obláčiku nevie kde. Stratili sme sa. Ak by som mala byť presná, stratila sa naša elita. Presnejšie – každá elita bez ohľadu na jej pôvod, pôsobnosť a zdroj energie. Zrejme je vo mne napriek prichádzajúcej únave z diania na politickej scéne ešte dosť vzdoru a preto mám divnú potrebu si povedať tiež svoje, ktoré vychádza z asertívneho práva na cestu do vlastných hlbín myšlienkových pochodov

Na začiatok chcem poznamenať, že nie som obdivovateľ – prepytujem – pána prezidenta, nie som ani sympatizant Mariána Kotlebu. Ale… Vidím, počujem, uvažujem, myslím a skúmam. Máme novodobý fenomén, strašiaka, bubáka menom Marián Kotleba, ktorý fakt prešiel z extrému do extrému. Jeho minulosť nejdem riešiť, myslím, že on sám vie, aká bola. A hádam si aj sám uvedomí, že nie vždy bola korektná. Ale každý máme svoju minulosť, za ktorú nesieme zodpovednosť.

Nejdem riešiť, či Marián Kotleba je alebo nie je fašista. Neviem, nepoznám ho osobne. Chcem len poukázať na extrémizmus v Slovenskej republike.

Prvý extrém – ignorovanie, segregácia jeho osoby, úradu, práce ako župana BB. Mediálny utrum. Zverejňovalo sa účelovo len to, čo vyhovovalo komu tomu.

Druhý extrém – nastal po voľbách. Kotlebohystéria. Mediálne známejší ako Di Caprio. Súťaž v tom, kto vehementnejšie odsúdi citujem: „fašistu, nacistu, extrémistu“. Pýtam sa, kde ostala zlatá stredná cesta? Kde ostala demokracia? Sloboda? Právo na názor? Zákon? Spravodlivosť?

Zatiaľ tu vidím len dvojaký meter a aj to som si nie istá, či nie trojaký. Priznám sa, mám v tom guláš, kedy a ako treba nazerať na toho či onoho podľa politickej „elity“ a „spravodlivosti a demokracie“. Tak najskôr bol Marián Kotleba NIKTO. Teraz je NIEKTO. Reklama je reklama. Darmo. Hlavne, keď je zadarmo a rovno z tých palácových papúľ.

Slovenská republika je unitárny štát, demokratický štát. Teda, mal by byť. Demokracia je nesmierne zložitá ale v samotnej podstate znamená vládu, ktorú uskutočňuje ľud ako celok. Ľud, to sme my všetci, obyvatelia štátu. Voľby sú demokratický prostriedok na vyjadrenie názoru, vôle ľudu. Slobodne, bez samopalu pri hlave. Volič si zvolí toho, koho chce a dôvody na to, ktorý lístok vloží do obálky má spracované v sebe. Po svojej extrémnej ceste do vlastného vnútra. Po zhodnotení minulosti, predpokladu budúcnosti. Možno aj podľa počasia, nálady, percenta vzdoru či extrémneho presvedčenia o svojom politickom hrdinovi. Na toto všetko má právo.

Bohužiaľ, demokracia je zrejme najsofistikovanejší otrokársky systém. Pocit slobody a rovnosti je len ilúziou. Pocit vážnosti a dôležitosti voličov, ktorým sa pred voľbami pchal každý niekam cez informačné mediálne – nemediálne anály sa po voľbách ukazuje ako nenaplnený a nedosiahnuteľný sen. Potvrdil to Andrej Kiska, ktorý šmahom ruky v pár sekundách vysvetlil občanom, ako to naozaj je. A kto vlastne my všetci – bez ohľadu na to, koho sme volili, SME. Cez 200 000 tisíc občanov zistilo kto sú, keď – opäť prepytujem – Grigorij Mesežnikov s aroganciou jemu vlastnou vyhlásil, že 210 000 občanov neznamená nič, pretože fašistov volili len fašisti. No moment vážený pane! Kto vám dal mandát takto urážať tých, čo vlastne v tomto štáte by mali vládnuť? Koniec koncov, politik je vyslanec, poslanec, zástupca ľudu. Opakujem ZÁSTUPCA. Volili sme vari Mesežnikova? Nie. Volili sme to, čo skrátka prinieslo Kotlebohystériu a ukázalo nahotu politickej sprostosti, nenažratosti, klamstva, manipulácie, nadutosti, pohŕdania, béčkových a céčkových hereckých výkonov, dvojtvárnosti, priorít a iných politikom vlastných úžasných ničím nepoškvrnených vlastností. Škoda, že tie fakt charakterné, sú tak akosi ešte pokryté hymenom. Po tomto divadle si myslím, že sa deflorácie ani nedočkajú.

Nejdem si robiť ilúzie o tom, že Kotlebova strana nás vytiahne z biedy. Ale raz sa dostal do parlamentu, tak tam je a bodka! Základná elementárna slušnosť káže, že keď ho volil ľud, tak ako aj toho pána na K., a iných pánov na iné písmená, že by ho bolo dobré pozvať aspoň k hranatému stolu, keď už nie k okrúhlemu.

Zaráža ma fakt, ako rýchlo dostal ľud polarizačnú nálepku fašistov a extrémistov. Poďme sa na to pozrieť tak laicky. Ako je možné, že sa strana, ktorá podporuje fašizmus dostala do parlamentu? Lebo po A. nie je fašistická alebo po B. je, ale v tom prípade platí, že nie sme právny štát, pretože zlyhala polícia, zlyhalo súdnictvo, zlyhala vláda, zlyhal štát, pretože také niečo pustili oficiálne do politiky. Peniaze od Kotlebu do štátneho rozpočtu asi fašistické neboli. Ďalej, ak mu to nevedia dokázať, stále platí prezumpcia neviny. Či platí len u niektorých? Takže opäť len dôkaz o tom, že nie sme ani právny a ani demokratický štát. Je málo pravdepodobné, aby tu bolo fašistické podhubie, v krajine, kde Jano v Bratislave vie, kedy si Fero na východe kýchol. Čo ale je skôr okaté, styky politickej špičky s tými, ktorí páchajú genocídu, vraždia deti, ženy, no… To sa môže. Tak kto je tu fašista? Žeby platilo známe – zlodej kričí chyťte zlodeja? Hm..

No, čo dodať. Snáď len zopakujem, že elementárna slušnosť káže poslať pozvánku každému, kto sa demokraticky dostal v slobodných voľbách do najväčšieho a najdrahšieho divadla v SR. Národná rada pre ma nie je nič iné, len dosky pre narcisov a ich testosterónovú záležitosť – kto z nás má väčšieho? Česť výnimkám, zas, aby som celkom nepaušalizovala. Ale tak výnimky sú všade a paradoxne potvrdzujú pravidlo. Lebo o tom, kto bude hercom rozhodli ľudia a vôľa ľudu by sa mala rešpektovať. Ale vox populi, vox Dei asi neplatí. Platí len vox Dei.

Preto by som celkom privítala, keby tá hystéria prestala, keby to prekvapenie nebolo prekvapením, lebo je to len dôkaz o tom, že absolútne nepoznajú to, čo trápi národ Slovenský. Mali by konečne pochopiť, čo tieto voľby znamenali, čo povedal vox populi… Ale darmo, hladného nasýtite, smädného napojíte, ale idiotovi rozum nenalejete.

Na záver si dovolím jeden vtip. Viete, čo máte spraviť, keď v lese stretnete medveďa? Nič, medveď sa o všetko postará za vás. A tak nejako je to metaforicky s Kotlebom. Nemusí robiť nič. „Politickí medvedi“ mu urobia mediálnu kampaň zadarmo a s vysokou úspešnosťou.

Chcelo by to fakt extrémnu cestu každého politika do neznámych hlbín svojho vnútra za hľadaním svedomia, spravodlivosti, vlastných charakterných vlastností. Minimálne aspoň po prvý level – za slušnosťou voči voličom a obyvateľom Slovenskej republiky. Bez rozdielu. Veď aj my musíme akceptovať to, čo sme nevolili. Alebo (podľa vzoru politik a prezident) nemusíme?